Visegrad coetus » 400 rokov popravy pod pražským orlojom

Ján Kendera

Presne pred 400 rokmi (21.06.1561) sa na Staromestskom námestí v Prahe uskutočnila krutá poprava 27 pánov. Išlo o pomstu úradu cisára Svätej Rímskej Ríše z rodu Habsburgovcov, za organizovanú vzburu Čechov, ktorá skončila neúspešnou bitkou pri Bielej Hore v novembri 1620. Pre našich západných susedov ostane Biela Hora navždy obrovským čiernym mementom v histórii národa.V dejinách Slovákov len ťažko hľadať obdobnú udalosť. Mohli by sme porovnávať so zánikom Veľkomoravskej ríše, Tatárskym plienením, Moháčskou katastrofou alebo prehratou revolúciou Štúrovcov či možno Černovskou tragédiou. Treba ale pripomenúť, že pri žiadnej zo spomenutých udalostí nebolo demonštratívne popravených až 27 pánov (nie zbojníkov), ktorých časti tela museli dlhých 10 rokov potupne visieť na najviditeľnejších mestských pamiatkach. Ani Pribina a ani nik zo Štúrovcov po svojej prehranej vojne neskončili rozštvrtený visieť napríklad pred Michalskou bránou v Bratislave. Ak aj niečo obdobné učinili povedzme Tatári či Turci nejakým veľmožom, zďaleka to nedosiahlo charakter tejto popravy na vlastných občanoch a intelektuáloch. V istej miere to možno relatívne prirovnať s osudom poľských dôstojníkov v Katyni. História ale nie je móda a porovnávať dejiny nie je nikdy správne. Chcel som len ilustrovať, že my Slováci nebudeme nikdy pociťovať k udalostiam Staromestských exekúcií v Prahe toľko emócií čo Česi. Pritom všetci zabúdame, že zjavne najkrutejším spôsobom z pomedzi 27 pánov (presnejšie 3 páni, 7 rytierov a 17 mešťanov) bol pred legendárnym Pražským orlojom popravený aj jeden neobyčajný Slovák, svetu známi ako Ján Jessenius.

Takmer do dňa presne 21 rokov pred svojou popravou, uskutočnil Ján Jessenius prvú verejnú pitvu v Prahe, ktorá bola prvou pre snáď celú východnú polovicu Európy. Výsledkom tohto senzačného a rovnako poburujúceho počinu bol vedecký spis nesúci meno autora „Iohannis Jessenii a Iessen“, teda „Ján Jessenius z Jesena“. Ide o našu nenápadnú obec, ktorá sa dnes volá Turčianske Jaseno. Práve odtiaľ pochádzal Baltazár Jesenský, Jánov otec. Rod Jesenských bol povýšený do šľachtického stavu už v 13. storočí a potomkovia rodu tu žijú údajne dodnes. Ján Jessenius sa ale narodil v poľskom Vroclave, ktorý bol v tom čase druhým najväčším mestom Zemí koruny českej. Jánov otec sa sem podľa poľskej Wikipédie presťahoval ako uhorský diplomat, ktorý po Moháčskej katastrofe pomáhal rozpadnutej vlasti zabezpečiť podporu v Poľsku. Isté je, že Baltazár Jesenský vo Vroclave našiel Martu Schüllerovú, s ktorou tak mohli dať Európe významného lekára, politika a filozofa.

Ján Jessenius sa narodil 27. decembra 1566. Po absolvovaní Alžbetinho gymnázia sa ako mladý študent z Vroclavu dal na štúdium významných univerzít filozofie a medicíny vo Wittenbergu, v Lipsku a v roku 1588 aj v talianskej Padove. Ako 25 ročný získal doktorát z medicíny za spis o ochorení žlče a doktorát z filozofie. Ten mu bol ako nekatolíkovi uznaný neskôr v Prahe. Keby bol mladý „Ján z Jesena“ tušil, že jeho spis „O nároku ľudu na odpor proti tyranom“ s ktorým sa pre uznanie titulu ponáhľal do Prahy, mu zapríčiní potupnú a barbarskú smrť, možno by si bol svoju cestu vtedy rozmyslel. Úspešný absolvent začínal v Drážďanoch ako lekár Saského kurfirstu (jeden zo siedmich elektorov cisára), v roku 1594 vo Wittenbergu získal profesúru a nakoniec tu pôsobil aj ako dekan a rektor. Do Prahy sa opäť vrátil v lete roku 1600 aby vykonal spomínanú slávnu pitvu. Telo popraveného zločinca dostal od kata Jána Mydlářa. Spis ktorý potom vydal vo Wittenbergu mu priniesol vo vedeckej obci slávu, u laickej verejnosti skôr opovrhnutie.O rok na to sa do Prahy presťahoval, aby pôsobil na Karlovej univerzite.

V tých časoch bola Praha sídlom cisára Svätej rímskej ríše národa nemeckého, v ktorej České kráľovstvo bolo od stredoveku pevnou a dôležitou súčasťou (v niečom podobne ako Slovensko v Uhorsku). Český kráľ bol pravidelne jeden zo siedmich elektorov cisára. Súdobý cisár Rudolf II. bol nevšednou osobou s labilnou psychikou, no pre Prahu sa stal symbolom rozkvetu a renesancie. Po Karlovi IV. bol totiž druhý a posledný „pražský cisár“. (Popularitu tohto panovníka v Česku ilustruje aj slávna filmová rozprávka „Císařův pekař“...). Jessenius mal ambíciu stať sa cisárovým doktorom, no pre protireformačnú politiku sa napokon od Rudolfa vzdialil a začal podporovať jeho brata Mateja. Ten sa v búrlivých časoch náboženských konfliktov javil tolerantnejšie a so svojim bratom viedol dokonca ozbrojené konflikty o moc. Takto sa Ján Jessenius dostal na 3 roky do Viedne. Ťarcha cisárskej koruny však zmenila aj Matejovu politiku na protireformačnú a Jessenius sa ako presvedčený protestant definitívne pridal k českým stavom. Tie získali prevahu na pôde Karlovej univerzity, kde organizovali aj svoje rokovania a roku 1617 menovali za rektora práve Jessenia. Rok na to sa uskutočnila známa Pražská defenestrácia a náboženské konflikty v Českých zemiach sa premenili na národné povstanie proti vládnucej dynastii Habsburgovcov. V čase voľby nového kráľa v Uhorsku bol Jessenius vyslaný na snem do Prešporka, kde sa márne snažil lobovať v neprospech Ferdinanda Habsburského. Ten sa stal kráľom tak v Uhorsku ako i Česku a napokon aj cisárom v Ríši. Ambiciózne české stavy sa pokúsili vývoj zvrátiť, čo vyvrcholilo 8.11.1620 v bitke na Bielej hore, ktorú celkom ľahko vyhrali cisárske vojská. Zvolený proti-kráľ Fridrich Falcký, ušiel do Sliezska a české stavy museli hanebne kapitulovať a cisára o odpustenie žiadať. Vo februári 1621 okrem troch osôb poslúchli výzvu takmer všetci vyhlásení stíhaní poburovači a nastúpili na výkon trestu smrti dobrovoľne. Tomu ešte predchádzalo väzenie a výsluchy na mučidlách. Súd s vopred jasným rozsudkom napokon rozhodol popraviť len 27 z 61 previnilcov. Tí mali byť pôvodne rozštvrtený alebo inak torturovaný za živa pred popravou. Väčšine z nich tak napokon „veľkoryso“ najskôr sťali hlavu a až potom pravú ruku. Tento „luxus“ však nedožičili Jánovi Jesseniovi. Popravu vykonával presne ten istý kat Ján Mydlář, ktorý mu kedysi priniesol telo zločinca na pitvu. Jesseniovi najskôr vyrezal jazyk, následne mu sťal hlavu a telo napokon rozštvrtil, aby bolo vystavené po hlavných uliciach mesta. Poprava trvala asi 5 hodín. Bezhlavé telá boli poslané rodinám k pohrebu, no hlavy ostali vystavené na veži Karlovho mosta. Vdove Ondreja Šlika sa podarilo už po roku hlavu muža oficiálne pochovať k telu. Väčšina hláv tam ale visela dlhých asi 10 rokov. Umiestniť ich lebky do Týnskeho chrámu umožnilo len obliehanie Prahy Sasmi, inak by tam viseli i dlhšie.Bitka na Bielej Hore odštartovala v Európe 30 ročnú vojnu, ktorá mala priniesť väčšiu náboženskú slobodu. Stále však nepriniesla koniec monarchie. Práve to bola nebezpečná myšlienka ukrytá v doktoráte filozofie ešte mladého Jessenia, ktorej sa cisár nemohol tešiť. Inštitút monarchie v Európe podkopala až Veľká Francúzska revolúcia o takmer 2 storočia neskôr. Na tom či bol Ján Jesenský z Jasena (Turčianskeho) predchodcom myšlienok Francúzskej revolúcie sa môžeme zamyslieť. Určite je mnohými historikmi vnímaný ako ideológ „Bielo-horského povstania“.