„Pohľadom knihovníka” Małgorzata Michalska

Pohľadom knihovníka

od autorky Małgorzata Michalska, víťazky aukcie pre nadáciu WOŚP

Susedov si nevyberáme, sú darom osudu. Obzvlášť, keď hovoríme o susedstve so štátnym významom. Lenže, aby sme mohli  zakričať zo všetkých síl tak, ako Agnieszka Osiecka, že je dobre mať suseda, treba na tom popracovať. Je potrebné vyjsť zo seba a vrátiť sa v ústrety k sebe.  Podľa m§a takoutou cestou je literatúra. Presnejšie  je to obyčajné čítanie kníh. Nepoznám lepšiu metódu na poznanie druhého človeka, jeho kultúry a sveta hodnôt. No tu sa začínajú schody… Ak si pozrieme na poľské čitateľské štatistiky, odvážim sa tvrdiť, že väčšina z nás nepozná úplne  ani svoju vlastnú kultúru. Národná knižnica totiž preskúmala, že 62 % Poliakov starších ako 15 rokov neprečítalo v roku 2017 aspoň jednu knihu. Na porovnanie v Česku, skupina ľudí, ktorá neprečítala žiadnu knihu tvorí 17 % . Musím priznať, že  zo žiaľu mi trhá mi nielen srdce, ale poviem, že aj iné údy. Tento nepríjemný stav roztrhania bol zaznamenaný, kedy som prečítala v článku Mariusza Szczygła, že v češtine existuje osobitné slovo na vyjadrenie osoby zbožňujúcu knihy. A ako my, Poliaci, vyzeráme s naším zbaveným emócií, „bibliofilom“ alebo posmešným „knihomoľom“?

Tak slabo, že použijem eufemizmus, pretože pre dámu nie je vhodné používať vulgarizmy. A vulgarizmy sa tlačia do úst, keď čítame, že Slováci minuli na knihy 2,1 percent svojich príjmov, čo umiestnilo ich na prvej priečke medzi krajinami EU. Neteší ma ani skutočnosť, že u našich bratov Maďarov čítanosť klesá v rapídnom tempe. Podľa vzoru Onufryho Zagłobu som sa rozhodla počkať, pokiaľ sa neupokojím (tento vzor je nie  je hociaký, lebo ako tvrdia vedci, Sienkiewicz je najpredávanejším sa spisovateľom v Poľsku a dokonca známe „Päťdesiat odtieňov sivej” ho nedokázali poraziť). Keď emócie naozaj klesli, uvedomila som si, že aj ja mám niečo na svedomí. Zoznam literatúry, číže analýza môjho svedomia potvrdila, že dobre poznám poľskú literatúru, trochu horšie anglickú a španielsku. Niečo viem povedať aj o ruskej a nemeckej, ale keby som mala vymenovať autorov z oblasti Vyšehradskej skupiny, tak  by som mala citlivý problém veľkosti XL.

Ako sa totiž preukázalo, poľský systém vzdelávania nepodporuje českú, slovenskú alebo maďarskú literatúru. Pravdaže, v súhrne povinného čítania na rôznych stupňoch sa nachádzajú diela Václava Havla, Jana Drdu, Karla Čapka, Jaroslava Haška alebo Ferenca Molnára. Všimnite si, že  ten posledný bol  zakladateľom Skupiny polonistického výskumu univerzite v Debrecíne. Vráťme sa však k nášmu zoznamu povinného čítania, v ktorom sú spisovatelia z Čiech, Slovenska či Maďarska obyčajne zaradení do oddelenia „Na výber”, alebo „Pre záujemcov“. Výsledok je taký, že nepoznáme našich susedov. Úplne, akoby sme zabudli na našu spoločnú históriu či kultúrne dedičstvo. Možno podľa vzoru Mickiewicza alebo Iłłakowiczówny  je dobré siahnuť po literatúre z krajiny Balatonu. Ak sa zapozeráme na Matejkove obrazy, budeme obdivovať hru Gustava Holoubka, či ak vojdeme do poézie Leopolda Staffa, budeme sa cítiť pozvaní do českého  literárneho sveta, ktorého oni boli dedičmi z ohľadom na svôj český pod. Ak sa necháme uchvátiť hviezdou Poly Negri a majstrovstvom réžie Laca Adamika, pochopíme, že slovenské korene formovali ich citlivosť. Odtiaľ dnes vzniklo moje Siln rozhodnutie zlepi sa. Siaham po maďarských, slovenských a českých knihách. V nich sa skrýva kultúrne bohatstvo mojich susedov. Je dobré ich spoznať, skôr než podľahneme stereotypom.

PODPORTE NÁS A VENUJTE NÁM PRÍSPEVOK ČÍSLO ÚČTU:

PL 19 1600 1462 1828 2254 4000 0001

Navštívte Visegrad coetus Association na: